Návraty a straty - Motykovo-Lopatová cesta na Ostrý štít
Už je to nejaký rok, odkedy si bola v Tatrách naposledy seriózne liezť. A nie
náhodou prichádza z horolezcovej strany otázka: Ideme na Ostrý štít? Horolezec
(môžete sa ešte stále takto označovať?) dobre vie, že len ťažko odoláš. Keď
ste sa o tatranskom lezení nedávno rozprávali, vravela si, že ak máš niekam
ísť, tak chceš nejakú peknú stenu na nejaký pekný štít. Ostrý štít síce nie je
velikán, ale jeho nedostupnosť, zložitosť zostupu a výhľady na velikány z neho
robia jeden z tvojich obľúbených štítov. A tak neodoláš.
S výhľadom na Ostrá štít a Širokú vežu
Pre nástup na Hrebienok používate bicykle. Priznávaš, že po rôznych
zdravotných záležitostiach využívaš ebajk. A tak berieš dva batohy. Jeden
plne naložený dozadu, druhý dopredu a vyrážaš. Horolezec takú možnosť nemá,
a tak ho hore čakáš. Dole je chladno a odmŕzajú ti ruky, avšak v poslednej
zákrute je na september nezvyčajne teplo.
Chodníčkom popod Javorový štít
Výstup aj s ťažším batohom prebieha plynulo. V tieni je príjemná
teplota a na slnku je naozaj teplo. Držíš sa oporných bodov: rázcestie, prvý
les, druhý les, Veverkáč, veľký kameň, most, serpentíny, brána, Generál,
turistický chodník a zrazu ho vidíte. Ostrý štít. Stále je tam vo svojej
pôvodnej kráse. Trochu stratený medzi Javorovým štítom a Širokou
vežou.
Vo vašej vyhliadnutej ceste - Motyka je nalezená jedna dvojka, ale už
sú na prvom štande a ich lezenie pôsobí plynulo. Neponáhľate sa, nastrojíte
sa a obzeráte si skalu. Jeden batoh nechávate pod stenou a druhý s vodou,
jedlom a bundami berieš ty. Keď horolezec odlezie na prvý štand narveš svoje
opuchnuté nohy do lezečiek, naložíš si batoh na chrbát a konečne
lezieš.
Prvý dotyk so skalou v prvej dĺžke je naozaj zaujímavý. Nie je to typické
tatranské lezenie ako si ho pamätáš. Povrch skaly je vytvarovaný snehom a
vodou. Dĺžka je položená, kde tu nejaký chyt a nohy stále na trenie. Si z
toho trochu nervózna, ale vravíš si, že to nejako zvládneš. Niečo si počas
leta predsa naliezla na skalkách.
Žena na lane v prvej dĺžke
Prichádzaš na prvý štand. Je na ňom málo miesta. Horolezec vraví, že
ďalšia dĺžka je krátka, že si nemusíš ani vyzúvať lezečky. Chvíľu
porozmýšľaš, ale predsa si na štande urobíš pohodlie, zložíš batoh, vyzuješ
lezečky a istíš. A horolezec lezie. Najprv trochu doľava, potom sa vracia,
potom ide trochu doprava. Nezdá sa mu to ani doľava, ani doprava. Študuje
vytlačené topo. Potom sa znova vracia. A tak sa to nejakú dobu opakuje. Ako
v živote, chvíľu hore, chvíľu dole a hľadanie správnej cesty. Tvoje nohy na
štande už odumierajú. Nakoniec predsa niekam dolezie a zaštanduje. Ako
zistíš, je vo vedľajšej ceste - v Lopate. Priliezaš k nemu, cestou nachádzaš
skoby po ľavej aj po pravej strane.
Druhá dĺžka
Spoločne študujete topo a usudzujete, že ste výrazne na rebierku, a teba
naozaj budete v ceste Lopata. Horolezcovi sa smeješ, pretože ste posledné
dni strávili na záhrade s lopatou v ruke, takže sa mu asi zacnelo. Teraz
máte dve možnosti. Buď budete pokračovať cestou Lopata priamo hore, alebo
trochu zleziete, straverzujete a pôjdete cestou Motyka. Akékoľvek zliezanie
zavrhuješ. Verzia Lopaty (dĺžka za V-) ide priamo hore cez špáru a
platničkami. Hneď nad štandom sú dve skoby a v tej vyššej je kus repky. Tú
obaja využívate, aby ste sa dostali nad kľúčové miesto bez chytov. Predtým
sa síce snažíš nájsť niečo na prichytenie, avšak neúspešne.
Kľúčová dĺžka
Nad kľúčovým miestom je terén omnoho jednoduchší a horolezec lezie tak
rýchlo, že mu nestíhaš podávať lano. Nakoniec musí zaštandovať na vlastnom 5
metrov pod štandom, pretože celých 60 metrov lana došlo. Keď prichádzaš na
štand, tak vidíš odliezať chalana z dvojice, ktorá bola pred vami. Horolezec
sa s ním stretol, vraj čítajú tieto články, tak pozdravuješ. Chalani zase
chceli liezť Lopatu, ale táto dĺžka sa im nezdala, tak liezli Motyku. Vy
zase naopak.
Prichádza kľúčová dĺžka s oblezom okolo rebierka či hrany. Štandujete
nižšie, takže nemusíte robiť prvý traverz pod kľúčové miesto. Ako tak
sleduješ horolezca ako lezie a skúšaš ho nejako krkolomne odfotiť, vtedy si
na toto miesto spomenieš.
Kľúčové miesto - dalo sa na ňom stáť
Pamätáš si výhľad. Si teraz nižšie, tak uhol nie je rovnaký, ale je ti to
známe. Už menej ti je známe kľúčové miesto cez hranu. Prebieha to takto.
Šťastná, že nemusíš zo štandu traverzovať ani schádzať, prídeš priamo pod
kľúčové miesto. Obzeráš si situáciu, vidíš veľké stupy, pohodlné chyty. Ale
aby to nebolo také jednoduché, celé to je pod stienkou ktorá ťa odtláča.
Vystúpiš pod stienku, a tam zostaneš na mieste, pričom lano a istenie
pokračuje vodorovne doľava. Hľadáš, ako máš ďalej pokračovať. Zúfalo
horolezcovi do vysielačky oznamuješ, že to asi neprelezieš. Chyty nikde a
stupy už vôbec nie. On sa snaží zistiť, kde si, ale nevieš mu to
vysvetliť.
Chalana z prvej dvojky aj horolezca si videla ako jednoducho preliezli cez
hranu. Ty tam stojíš, dochádzajú ti sily a nemáš tušenia čo robiť. Horolezec
sa ti snaží dať nejakú radu a ty to vtedy zbadáš. Ten stup. Ten kľúčový stup
na trenie. A kým horolezec pokračuje v monológu, prelezieš cez tento stup a
len na neho zakričíš, aby konečne prestal rozprávať a konečne dobral. Máš
pri kolenách asi meter lana a cesta pokračuje traverzom doľava. Po prekonaní
tohto miesta sa cesta stáča okolo hrany doprava, ale tam už je terén oveľa
príjemnejší.
Sivé pleso - pleso v tvare mužíka
Štandujete na vlastnom pod ďalšou skalou. A vtedy prichádza druhá silná
spomienka. Päť metrov od štandu je fotopoint - vytŕčajúca skala zo steny s
výhľadom na Javorový štít. Presviedčaš horolezca, že to je určite ono.
Ignoruje tvoje požiadavky na fotku, tak sa hneváš. Až doma mu ukazuješ svoj
prvý článok, kde je úvodná fotografia práve z tohto miesta.
Náhradný fotopoint na trávnatom štande
Ďalšia dĺžka je pomerne jednoduchá, ale tvoje prsty na nohách už majú dosť.
Máš pocit, akoby krvácali. Preto keď dokráčaš po hrebienku na trávnatý štand
(na vlastnom), tak sa pýtaš, či už sa prezúvate. Ale neprezúvate. Čaká na
váš posledná dĺžka priamo hore. Najprv trochu trávičiek a potom pevná skala
až na vrchol.
Posledná dĺžka so Sivým plesom
Konečne ste úspešne hore. Rozmaznané prsty na nohách to zvládli a v
skutočnosti vôbec nekrvácajú. Je tu tak teplo, že ste celý čas v krátkom
tričku. Užívate si výhľady a tento lezecký návrat do Tatier. Počas
posledných rokov ste síce absolvovali niekoľko štítov aj hrebienkov, ale
dvojicu lán ste oprášili po veľmi, veľmi dlhej dobe.
Ľadový štít z Ostrého štítu
Už ste si mysleli, že viac článkov nebude, všakže?
Po oddychu na vrchole nasleduje zostup. Začína klesajúcim hrebienkom k prvým
slučkám. Tam prichádza krátky pármetrový zlaňák na veľkú trávnatú policu.
Odtiaľ pokračujete doľava (pri pohľade do doliny) ku zlaňáku na troch
skobách. Tu sa nachádza ďalší krátky zlaňák. Následne pokračujete po polici
opäť doľava na štand pri odštepe. Tam už na zlanenie potrebujete 60
metrov.
Zliezanie hrebienkom k štandu na zlanenie
Na záver sa presúvate opäť po polici doľava na posledný 60 metrov dlhý
zlaňák. Príprava, zlaňovanie aj sťahovanie lana prebieha bez problémov -
žiadne zaseknutia ani motanie lana. Chváliš vašu šikovnosť, ale pamätala si
si tých zlaňákov o niečo menej. Konečne ste na zemi.
Dlhý zlaňák
K autu sa dostávate po 2,5 hodinách od opustenia basecampu pod Ostrým
štítom. Tento rok vám počasie asi nedopraje ďalšie tatranské letné lezenie,
ale dúfaš, že si budúci rok dáte lezenia aspoň dvojnásobok.
Ona (žena na lane) nezodpovedá za presnosť údajov a len matne spomína na
časy, keď tvrdila, že nelezie a liezla. Emócie, pocity a psychózy sú stále
aktuálne. On (horolezec) obvykle dopĺňa reálne informácie, ale tentokrát
odporúča prečítať si staršie články, keď ste cesty trafili.
Tento článok bol pôvodne publikovaný na zagurami.eu